Vitajte na stránke farnosti Michal nad Žitavou

Homília kardinála Mullera

Rím, 15.1.2019 (kath.netKath.net dokumentuje homíliu  kardinála Gerharda Ludwiga Müllera na konferencii „Fellowship of Catholic University Students“ (FOCUS) in vo Phooenixe, v Arizone  USA k 10 000 študentom na Nový rok 2020.
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt kardinal gerhard muller

Milí bratia a sestry v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi (Mk 1,1).
 
Keď sa stretávame v prvý deň nového roka, želáme si šťastný rok. Ako kresťania to vidíme v hlbšej súvislosti - všetci sme milovaní Boží synovia a dcéry. On nás požehnal v Kristovi všetkým nebeským duchovným požehnaním  (Ef 1, 3).
Ako katolíci spájame svoje blaho s nádhernou skúsenosťou, že všetko minulé, prítomné a budúce má zmysel v Božom svetle. Keď sa vo svätej omši sprítomňuje Kristova obeta pre spásu sveta, ďakujeme Bohu Otcovi za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista (Ef 5, 20). Ďakujeme Bohu, že stvoril svet a dáva nám všetko, čo k životu potrebujeme. Ďakujeme mu, že sa pre našu spásu stal človekom, že nám daroval Ducha Svätého. Ďakujeme mu za Cirkev, ktorá sa vo viere stala našou matkou. Ona je Kristovým telom ... Ďakujeme mu za rodinu, za priateľov. ...
 
Mnohí kresťania sa dnes však so starosťou pýtajú, či sa vzhľadom na krízu kresťanských spoločností Západu a dokonca škandálov v Cirkvi kresťanstvo ešte hodí do našej doby? Kýva sa skala, na ktorej Ježiš postavil svoju Cirkev?
Ľuďmi spôsobená kríza vznikla v Cirkvi, lebo sme sa pohodlne prispôsobili duchu doby bez Boha. Preto je toľko nevyriešeného v našich zranených srdciach, ktoré túžia po náhradnom uspokojení! No kto verí, nepotrebuje ideológiu. Kto verí, nesiaha po drogách. Kto miluje, nehľadá rozkoš vo svete, ktorý s ňou zaniká. Kto miluje Boha a blížneho, nachádza šťastie v obete odovzdania seba. Stáva sa radostným a slobodným, keď v duchu lásky prijíma životnú formu, ku ktorej ho Boh celkom osobne povolal – v sviatostnom manželstve, v celibátnom kňazstve, či v zasvätenom živote v zmysle Evanjelia v chudobe, poslušnosti a čistote pre Božie kráľovstvo.
Pripomínam slávnu vianočnú kázeň sv. pápeža Leva Veľkého. Uprostred chaosu putovania národov a rozpadu všetkých poriadkov, počas zániku Rímskej ríše, oslovuje osobnú vieru každého katolíka a tie slová opakujem každému zneistenému v súčasnej kríze:
„Kresťan, uvedom si svoju dôstojnosť! Po tom, čo si mal účasť na Božej povahe, nevracaj sa odsúdeniahodnou morálkou k starej nízkosti. Mysli na to, akej hlavy a akého tela si údom! Sprítomni si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a zasadený do žiarivého Božieho kráľovstva! Skrze sviatosť krstu si sa stal Chrámom Ducha Svätého. Nevyháňaj zlými skutkami takého vysokého hosťa zo svojho srdca!“ (Sermo 21,3).


Smrteľnému jedu hada neujdem, keď s ním uzavriem priateľstvo, ale keď sa budem držať múdro od neho, alebo budem mať pre každý prípad po ruke protijed. Jed, ktorý Cirkev ochromuje, je falošný názor, že sa treba prispôsobiť duchu doby, zrelativizovať Desatoro a zmeniť význam náuky viery. Z Cirkvi živého Boha, stĺpu a opory pravdy (1 Tim 3, 15) chcú urobiť pohodlné občianske náboženstvo. Súhlas po-kresťanskej spoločnosti a protikresťanských tvorcov mienky médií so seba-sekularizáciou Cirkvi si dokonca najvyššie autority v Cirkvi zamieňajú so súhlasom s vierou v Ježiša Krista. Nie ten, kto sa obtiera okolo Vatikánu, okolo pápeža s jeho agendou od klimatických zmien až po kontrolu pôrodnosti, sa dostáva bližšie k Cirkvi, ale iba ten, kto s Petrom hľadí na Krista a vyznáva: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16,18). Protijedom proti zosvetšteniu Cirkvi je „pravda Evanjelia“ (Gal 2,14) a „život z viery v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).
Čarovné slovko pokušiteľa je potrebná modernizácia, takže proti každému, kto sa tejto ideológii vzoprie, sa bojuje ako proti nepriateľovi a obvinia ho z tradicionalizmu. Iba jeden príklad perverznosti tejto logiky: Ochranu života od počatia po smrť sa haní ako konzervatívny a pravicový postoj, zatiaľ čo zabíjanie nevinných detí v tele matky sa vyhlasuje za ľudské právo a preto je to „pokrokový postoj“. V politike a médiách ide o moc ponad hlavy a peniaze v našich vreckách. Takže treba ľudí bojovými heslami rozdeliť na  konzervatívnych a pokrokových. Vo viere v Boha ide naproti tomu o protiklad pravdy a nepravdy a v etike ide o rozlišovanie dobra a zla.
Kardinál Martini pred smrťou obvinil Cirkev dvojznačným vyhlásením, že pokrivkáva 200 rokov za dobou. Na to sa svojhlavo a škodoradostne odvolávajú ateisti. Progresívni katolíci sa zasa hrajú na vzorných žiakov osvietenstva a sľubujú rýchlo dohnať zmeškané lekcie ateistickej religionistiky.
Čo sa myslelo heslom, že Cirkev si musí privlastniť odmietanie historického Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi? Zostane Cirkev svojmu základu a Zakladateľovi verná, ak zmutuje na humanitárne náboženstvo? Pokojamilovní agnostici dneška, ktorí jednoducho doprajú prostému ľudu ilúziu náboženstva, by si radi poslúžili potenciálom Cirkvi poskytujúcim zmysel života. Aj keď nepovažujú zjavenú vieru za pravdivú, chceli by ho predsa použiť ako stavebný materiál pre jednotné svetové náboženstvo! Veď cena vstupu Cirkvi do internacionáli svetových náboženstiev je „iba“ vzdanie sa nároku na pravdu. Relativizmus aj tak odmieta poznateľnosť pravdy a prezentuje sa ako garant pokoja pre všetky náboženstvá a svetonázory. A naozaj: katolicizmus bez dogiem a sviatostí a bez neomylného úradu je fatamorgána, po ktorej baží nemálo kniežat Cirkvi.
Ak Boh však v „plnosti času“ poslal svojho Syna zrodeného zo ženy (Gal 4, 4), ktorého pastieri v Betleheme našli ako „Dieťa, ktoré ležalo v jasliach“ (Lk 2, 16), tak je každý čas bezprostredne pre Boha. Ježiša nemožno predbehnúť zmenou časov, lebo Božia večnosť obsiahla všetky epochy histórie a život každého jednotlivého človeka. V konkrétnom človeku Ježišovi Nazaretskom je univerzálna Božia pravda konkrétne teraz a tu prítomná – v priestore a čase histórie. Ježiš Kristus nie je znázornením nadčasovej pravdy, ale „cesta a pravda a život“ v osobe (Jn 14, 56). „Boh chce, aby  boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2, 4f).
Cirkev ide s časom v jej spoločenských zmenách. A teológia v dialógu s moderným obrazom sveta vedy a techniky formuluje zlučiteľnosť viery a rozumu. Ukazuje, že viera je poznanie Božej pravdy a svetlo, v ktorom chápeme seba a svet v jeho najvnútornejšom pôvode a cieli. Za toto poznanie vďačíme však iba Božiemu Slovu, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). No pravdu zjavenej viery nemožno dokázať, ani vyvrátiť svetskými odôvodneniami rozumom. Cirkev vie, že bez Kristovho Evanjelia sme stratení. Mária sama prijala Boha do svojho lona, ktorý sa mal z nej narodiť: Ježiša Krista pravého Boha a pravého človeka, jediného Spasiteľa sveta.
A tak sa modlíme na slávnosť Božej Matky:
„Milosrdný Bože, daj, aby sme aj v novom roku pociťovali účinky jej orodovania, veď skrze ňu sme dostali Pôvodcu života, Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.