Vitajte na stránke farnosti Michal nad Žitavou

Lazár poď von.

Príbeh začína divným zachovaním sa Ježiša, ktorý nechce uzdraviť priateľa. Keď už je Lazár v hrobe, Ježiš prichádza a pýta sa pozostalých, či veria vo vzkriesenie... Veria. Ale tá viera ich neutešuje. Prečo? Lebo o vzkriesení si myslia to, čo učili farizeji: na konci života umrieme, potom budeme mŕtvi a o milióny rokov, v deň vzkriesenia príde Boh a na jeho povel mŕtvoly ožijú. Farizeji učili, že pri vzkriesení sa vrátime do takého istého života, akým žijeme teraz. A tu je zásadný rozpor s kresťanským učením. Takéto vzkriesenie by nebolo víťazstvom nad smrťou! Nad smrťou zvíťazí ten, kto nezomrie! Nie ten, kto zomrie a potom ožije...

„Ja som vzkriesenie! Ja som život! Kto verí vo mňa, ten už nezomrie! Ten už má večný život!“ hovorí Ježiš. Onen život nie je prísľubom ďalekej budúcnosti. Pre kresťana je už realitou, je prítomnosťou... Kresťan žije týmto biologickým životom, ale i životom Božieho dieťaťa, Božieho syna. Jeho Boží život sa nekončí.

Ježiš chce, aby sme v to verili – „Ak uveríš, uzrieš Božiu slávu!“ Lenže, nie je smrť dôkazom toho, že večný život neexistuje? Predstavte si, že v brušku tehotnej mamičky sú dvaja malí chlapci a tí sa rozprávajú: „Veríš v matku? Veríš v život po pôrode“ pýta sa prvý. Jeho dvojča odpovedá: „Nie. Nedá sa dokázať, že by matka existovala. Niektorí hovoria, že nás miluje a že pôrod je vstup do nového života. Ale pre mňa je prameňom života pupočná šnúra. Po pôrode a jej pretrhnutí sa všetko končí.“ Vzápätí sa ale začal pôrod a prvé z detí telo matky opustilo. Vyľakané a v bolestiach uzrelo oslňujúce svetlo. Pupočnú šnúru prestrihli a ono po krátkej chvíli prvý raz uzrelo tvár matky a pocítilo jej objatie. Druhé dieťa, ktoré bolo v tej chvíli ešte stále v jej vnútri, bolo však skalopevne presvedčené, že jeho brat je nenávratne preč.

Ježiš žiada kresťanov, aby od hrobu odvalili kameň. Keď sa v južanských národoch dvaja ľudia o niečom dohadujú a prídu na vec, o ktorej viac hovoriť nechcú, povedia: „Položme na to kameň...“ Ježiš vraví: „Kameň preč!“ Večný život, ktorý trvá aj po smrti, nie je pre nás tabu, o ktorom sa nehovorí. Je jednou zo základných právd, ktoré ohlasujeme! Je prvou a najdôležitejšou vecou o ktorú prosí katechumen. Na začiatku musí prísť k bráne chrámu a kňaz sa ho pýta: „Kto si?“ Keď sa predstaví, druhá otázka znie: „Čo chceš?“ a on odpovedá: „Vieru“. Kňaz pokračuje: „A čo ti dáva viera?“ Odpoveď je: „Večný život“.

Marta s kameňom váhala, no napokon dovolila dať ho preč. (...) A „mŕtvy“ vyšiel. Evanjelium nevraví, že to je „Lazár“. Je to „mŕtvy“. Má poviazané ruky a nohy, má zakrytú tvár. Nevidí, nemôže kráčať, lebo sme ho poviazali. Logicky by sa mal Lazár po vyslobodení z obväzov so všetkými zvítať, Ježišovi poďakovať a vyrozprávať príbuzným, čo počas štyroch dní na onom svete videl... Potom by mala nasledovať oslava. Ale Lazár odchádza z javiska v tichosti a sám, bez toho, žeby budil pozornosť publika. Tu sme v tej hlbšej vrstve príbehu. Je to Jánov odkaz nám, bratom a sestrám. Bolo by egoistické viazať, držať našich zomrelých navždy pri sebe a žialiť, že ich pozemský život sa skončil. Príde moment, keď každý z nás tento život opustí. Je to neľahká skúsenosť. Tak ako Ježiš, slzy môžeme roniť, ale len s vierou, že náš brat či sestra žije.

Do večného života totiž kresťan nevstupuje smrťou, ale krstom. Upnime sa teda na tento Boží život, ktorým už žijeme. Mali by sme sa ho držať oveľa viac, ako toho pozemského. Je dôležitejší. Katechumeni doň o niekoľko dní vstúpia. A my, ostatní, ak sme ho hriechom stratili, pokáním oň znova poprosme.